Počiatky Aeroklubu a modelárskeho klubu v Holíči
Prvé záznamy o vzniku letiska v Holíči sa datujú z roku 1947, kedy skupina nadšencov z ktorých traja iniciátori a podporovatelia
- Antonín Čambal - živnostník
- Rudolf Blažek - živnostník
- Oto Studeník - podnikatel
založili v Holíči pobočku SNA (Slovenský Národný Aeroklub). S podporou obce podali na civilno-letecký odbor Povereníctva dopravy v Bratislave žiadosť o prevádzku na letisku Holíč. Žiadosť bola koncom roku kladne vybavená (ing.Augustín Juránek - riaditeľ odboru). V roku 1948 sa nadšene započala stavba celodreveného hangáru a ešte v priebehu roku započalo jeho využivanie. Výcvik pilotov bol zahájený. Náčelníkom Aeroklubu Holíč sa stal R. Blažek. Najskor bol zahájený výcvik plachtárov, pod vedením inštruktora R. Kolaju z Hodonína. Výcviku sa zúčastnili takmer všetci členovia a niektorý mali vo výcviku tak rýchly postup, že v polovici nastávajúceho roku boli v aeroklube vyškolení traja vlastný inštruktori bezmotorového lietania - D.Nosek A. Petrovič a M. Gregor.
Ďalší výcvik plachtárov už pokračoval pod vedením vedúceho odboru bezmotorového lietania D. Noskom. Výcvik bol oproti súčastnosti podstatne iný. Začínalo sa na klzáku nemeckej výroby - Schulgleiter SG - 38 a neskôr na čs. kopii klzáku typu Z - 23 „Honza“. Výcvik začínal balancovaním stojaceho klzáku vo vetre, následne sa prevádzali pomocou gumového lana „pojazdy“ po zemi a neskor „skoky“ nad zemou postupne do výšky až 5m. Spätný transport klzáku na štart bol prevádzaný ručne na chrbáte alebo na vozíku. Po úspešnej „pozemnej“ časti výcviku pokračovali štarty na navijáku. Zpočiatku na klzáku - teda bez akéhokoľvek palubného prístroja. Následne boli k dispozícii vetrone „Krajánek“, Šohaj 25 a 125. Postupne sa park vetroňov rozšíril takmer o všetky tipy čs výrobcov /Galanka, Kmotr, Luňak, Pionýr,../.Prvým navijákom bol starší naviják.značky “Stratílek“. Časť plachtárov neskôr uspešne pokračovala v motorovom výcviku.Počiatok výcviku motorových pilotov započal tiež v r. 1948 avšak s menšou komplikáciou - nebol k dispozícii oprávnený inštruktor. Po dohode s aeroklubom v Kunoviciach vyškolil prvých pilotov instruktor / pôvodne obchodný pilot/ J. Piekarski. Výcvik napredoval vaľmi rýchlo a koncom polroka 1949 mal aeroklub v Holiči troch vyškolených pilotov ku ktorým pribudol. P. Kalmančok./vojenský pilot, ktorý si našiel v Holíči družku/. Začiatkom roku 1950 absolvoval úspešne náčelník aeroklubu inštruktorský kurz motorového lietania.
Prvé školenia motorárov sa prevádzali na lietadlách Piper J - 3 s imatrikulačným označením OK - ZKP a ďalším Piper J - 3 ozn. OK - ZKG. Boli to dvaja nezničitelný „Pajpríci“. Počet motorových lietadiel ako i počet ďalších pilotov rýchlo narastal. Bolo 15 plachtárov a 7 motorárov. /H.Baláž,L. Lorenc, A. Petrovič, Š. Havelka, J. Kreml D. Nosek R. Blažek./.V neskoršom čase to boli ďalší a medzi nimi V. Stehlík a H. Baláž ktorí sa stali profesionálnymi pilotmi a pritom boli mimoriadne aktívnymi členmi aeroklubu.
V r.1950 bola organizačná změna - názov SNA bol zmenený na DOSLET /Dobrovolný zväz ľudového letectva/. Zakrátko prichádza opäť zmena a Dosletje kolektívny člen novej organizačnej jednotky - ZVÄZARM. Krátko potom bolo holičské letisko určené ako záložné pre armádu. Z tohoto dôvodu bola hlavná dráha ženijnou jednotkou armády upravená.
Na letisku pod vedením instruktora J. Vašečka bol veľmi aktívny i paraodbor. Vyškolených bolo 15 parašutistov ktorí pravidelne cvičili zoskoky zo známeho typu letadla Douglas DC - 3 alebo individuálne zoskoky z Fi - 156 Storch. Aeroklub tiež usporiadal niekoľko súťaží s celoštátnou pôsobnosťou.
Poslednou zložkou, ktorá bola začlenená do organizacie Aeroklubu Holíč krátko po prevzatí Zväzarmom bol modelársky odbor. V počiatku sa krátko používal i názov modelársky krúžok. Modelári v Holíči sa združovali ako kamarádi O. Vitáska. Ten bol teda logicky menovaný vedúcim novovytvoreného modelárského odboru pri aeroklube. Tento odbor bol prvým oficiálnym organizačným usporiadaním modelárskej činnosti v Holíči. Bol historickym základom ďalšieho rozvoja modelárstva a s aeroklubákmi vytvorili jednu rodinu. Zväzarm mal filozofiu, že z modelára sa stane plachtár a z plachtára motorový pilot. Zdalo sa, že myšlienka bola dobrá, ale očakávaný efekt nepriniesla. Veľkou výhodou však bolo to, že materiálnu stránku modelárstva plne zabezpečoval Zväzarm.
Na záver treba povedať, že aeroklub i modelári prechádzali v ďalšom období rôznymi zmenami a reorganizáciami Ich činnosť mala stále rastúci trend. Prežili i v období útlmu /šestdesiate roky/. Dôležité ale je že dobré vzťahý medzi aeroklubákmi a čestnými modelármi sa nezmenili.